Ostrihom (Esztergom) je jedným z mestom Maďarska, ktoré disponuje najväčšou historickou minulosťou. Obrazy skvelých kráľovských osobností, znamenitých udalostí, bohatých palácov, kostolov sprevádzajú striedavé obrazy nemilosrdných bojov, výtržnosti tatárskych a tureckých hôrd – obrazy záhuby, a znovu vybudovania. V dejinách mesta sa zhromažďuje história celého štátu.
Tisícročná maďarská história nemá také desaťročie, pri ktorom by sa neobjavilo meno mesta Ostrihom (Esztergom). Kam sa podelol staré kráľovské sídlo? Kde sú bývalé slávne umelecké pamiatky?
Na tieto otázky poskytne odpoveď naša história plná ťažkostí. Stredoveký Ostrihom (Esztergom) odpočíva pod terajším mestom, pod zemou, a je prístupný iba pomocou archeologických vykopávok, pretože dávny Ostrihom (Esztergom) zanikol počas 150 ročnej tureckej vlády. Jeho obyvateľov rozsekali, navliekli na otrocký remeň, kto vedel, utiekol. Avšak po vyhnaní Turkov noví osadníci rozobrali zrúcaniny a na mieste starého mesta postavili nové. Z výsledkov najnovších vykopávok sa dozvieme, že Hradný vrch (Várhegy) a jeho okolie je od konca ľadovej doby (20000 rokov) stále obývaným miestom. Prvý národ, známy aj menom – národ Keltov pochádzajúci zo Západnej Európy, sa usadil v tejto krajine okolo 350 pred n. l. Pod ich posilneným centrom (oppidum) na Hradnom vrchu (Várhegy) sa rozprestierala ich kvitnúca osada s obrovskou rozlohou až do obdobia začiatku n. l., keď krajinu dobyli rímske légie. Od tej doby sa menom Solva určila dôležitá pohraničná osada provincie Pannonie. O národoch usídlených po páde rímskej ríše počas doby sťahovania národov svedčia nálezy hunské, germánske, potom avarské a frankské. Vo vnútornej oblasti mesta sa objavujú aj pamiatky vlasť dobývajúcich Maďarov.
Osada vyvíjaná od dobývania vlasti dostane na väčší význam vtedy, keď od rokov 960-tich si Gejza (neskoršia knieža) volí mesto Ostrihom (Esztergom) ako svoje bydlisko. V paláci, postavenom na území rímskeho castrumu na Hradnom vrchu (Várhegy), sa narodí v období rokov 969-975 jeho syn Vajk, neskorší kráľ (Svätý) Štefan I.. Zároveň Gejza postaví aj prvý kostol na Hradnom vrchu (Várhegy), na česť Svätého Štefana mučeníka. V roku 973 je Ostrihom (Esztergom) východiskom dôležitej historickej udalosti. Na Veľkú noc tohto roku knieža Gejza posiela delegátov na medzinárodnú mierovú konferenciu cisára Ottokára I., ktorá sa konala v Quedlinburgu. Namiesto predošlých vojenských výprav ponúka mier a požaduje misionárov.
Kráľ Štefan namiesto starého panovníckeho bydliska postaví nový palác na južnú skalu vrchu, a na stred vrchu postaví veľkú baziliku na česť Svätého Adalberta pre hlavu maďarskej cirkvi, pre ostrihomského arcibiskupa.
Pod Hradným vrchom (Várhegy) sa už teraz vytvoria významné priemyselno-obchodné osady. (Naši výskumníci predpokladajú, že svoje terajšie meno mohlo mesto dostať po osade menom Esztrogin, ktorá bola osadou kniežatskych výrobcov koženého panciera bulharsko-tureckého pôvodu.)
Tu korunovali Štefana za kráľa v roku 1000. Od panovania kráľa Štefana do začiatku XIII. storočia tu pôsobí jediná mincovňa štátu. Vtedy sa vybuduje ostrihomský hrad, ktorý do roku 1241 (do tatárskeho vpádu) je sídlom jeho kráľov, a je strediskom nie iba maďarského štátu, ale aj cirkvi, a zároveň aj ostrihomskej župy. Ostrihomský arcibiskup, hlava desiatich biskupstiev založených kráľom Štefanom, často obsadzuje dôležité štátne funkcie, a jeho výlučným právom je korunovanie kráľov.
Z osád kniežatskeho, potom kráľovského služobníctva, remeselníkov, obchodníkov pod Hradným vrchom (Várhegy) sa vytvorí najvýznamnejšie mesto Maďarska počas doby Arpádovcov – najdôležitejšie miesto hospodárskeho života krajiny. Francúzsky Odo de Deogilo, ktorý tu bol v roku 1147, písal nasledujúce: "...Dunaj nahromadí do slávneho Ostrihomu poklady a bohatstvo početných krajín."
Najbohatší občania mesta sú Latinovia – občania francúzskeho, španielskeho, belgického pôvodu – zaoberajúci sa diaľkovým obchodom, priemyslom, tvoria združenie mestskej rady (znak Ostrihomu (Esztergom) sa vytvorí z obrazu ich pečiatky XIII. storočia).
V tomto meste vyhľadajú zahraniční panovníci prechodní alebo prichádzajúci do krajiny maďarských kráľov, napr. Gejzu II. (1147) cisár Konrád III. a Bela III. nemecký cisár Fridrich Barbarossa. Všetci s nimi cestujúci spravodajcovia a dejepisci všetci zdôrazňujú význam a bohatstvo mesta. Arnold Lübecki, dejepisec Fridricha Barbarossu, rovno nazýva Ostrihom (Esztergom) hlavným mestom Maďarov (..."quae Ungarorum est metropolis"...).
Na začiatku XIII. storočia je Ostrihom (Esztergom) strediskom politického a hospodárskeho života krajiny. Svedčí o tom očitý svedok majster Rogerius, nagyváradský kanonik, ktorý zvečnil prvý veľký zánik mesta v "Žalospeve" o tatárskom vpáde: "...avšak pretože Ostrihom bol lepší od všetkých miest – píše – Tatári veľmi uvažujú o prevoze cez Dunaj, aby si tam rozložili tábor...", čo aj čoskoro nastalo po zamrznutí Dunaja.
Počas krutého obliehania zaniklo hlavné mesto doby Arpádovcov. Hoci podľa svedectva písomností pozostávajúcich z nasledujúcich rokov, časť obyvateľstva (ktorí utiekli do hradu) sa udržala, a čoskoro sa začalo znova vybudovanie, osadzovanie novými obyvateľmi, ale mesto predsa stratilo celoštátnu riadiacu úlohu. Belo IV. daruje kráľovský palác a hrad arcibiskupom, a svoje sídlo preloží do konečného hlavného mesta štátu, do Budína. Avšak on sám sa spolu so svojou rodinou dá pochovávať do kostola františkánov zničeného počas tatárskeho vpádu, ktorý sa jeho prostredníctvom znovu veľkolepo vybudoval (1270).
Hrad potom stavajú a krášlia ďalej arcibiskupi. Patrí im aj Vodné mesto (Víziváros) pod hradom. Avšak múrom oplotené jadro "Kráľovského mesta", ktoré má naozaj charakter a rozmer mesta, naďalej zostane pod kráľovskou právomocou. Celý rad mníšskych rádov sa vráti a usadí sa v cirkevnom stredisku.
Je veľa počuť o mešťanoch bojujúcich storočný boj za udržanie, respektíve za spätné získanie svojich starých práv, ako aj proti šíreniu sa cirkvi na území kráľovského mesta.
V chaotických časoch po vymretí Arpádovcov Ostrihom (Esztergom) znovu zastihne úder: v roku 1304 vojská českého kráľa Václava obsadia a vykradnú hrad, ktorý viackrát mení majiteľa v nasledujúcom desaťročí. Mesto podporuje Róbert Karol, potom kráľ Ľudovít Veľký. V roku 1327 pripoja ku kráľovskému mestu najväčšie a najvýznamnejšie predmestie Kovácsi, ktoré je časťou mesta remeselníkov (kováčov, zlatníkov a minciarov), disponujúce aj tromi kostolmi.
Prostredníctvom jeho arcibiskupov je Ostrihom (Esztergom) v XIV-XV. storočí často dejiskom celoštátnych udalostí, a stane sa popri Budínu jednou najdôležitejšou citadelou maďarskej kultúry. Dvor, ktorého bohatstvo súperí s bohatstvom budínskeho a višehradského kráľovského dvora, často navštevujú kráľovský hostia a vedci, umelci známy po celej Európe: Ľudovít Veľký, Žigmund a kráľ Matej, Marzio Galeotto, známy hvezdár Regiomontanus, alebo Márton Ilkus a Georg Peuerbach, Pier Paolo Vergerio a nakoniec Antonio Bonfini, dejepisec kráľa Mateja, ktorý vo svojich dejepiscových prácach vyzdvihne hlavne stavby Jánosa Vitéza, vychovávateľa kráľa Mateja. Vedľa starej katedrály Vitéz dá stavať poschodovú knižnicu, hvezdárňu. O jeho najvýznamnejšej tvorbe, o slávnom paláci a visutých záhradách píše Bonfini: "...v hrade staval priestrannú rytiersku sieň. Pred túto dal zdvihnúť veľkolepú vyčnievajúcu loggiu z červeného mramoru s dvojitým balkónom. Ku hlave veľkej siene si dal postaviť kaplnku Sybíl, kde môžeme vidieť obrazy všetkých Sybíl. Na stene rytierskej siene sú rad radom viditeľné nielen obrazy všetkých maďarských kráľov, ale aj obrazy skýtskych predkov... ďalej vytvoril aj dvojitú záhradu, v ktorej dominovali stĺpy a chodba rozprestierajúca sa nad nimi. Medzi dvoma záhradami, vedľa skaly si dal postaviť okrúhlu vežu z červeného mramoru, a toto ozdoboval rôznymi halami, hore vyhliadkovými balkónmi... Baziliku Svätého Adalberta si dal zakryť škridlami so skleneným smaltom..." Vdova kráľa Mateja, Beatrix je obyvateľkou ostrihomského hradu cez desať rokov (1490-1500).
Na našu dobu zostali významné pamiatky z čias ďalšieho obyvateľa, arcibiskupa Tamása Bakócza (-†1521): on si dá postaviť – pomocou talianskych majstrov – v roku 1507 najkrajšiu stavbu maďarského renesančného stavebníctva a jedinú cirkevnú stavbu stredovekého Ostrihomu (Esztergom), ktorá zostala neporušená, Bakóczovu kaplnku, ako vlastné pohrebné miesto. Oltár kaplnky vyrezával fiesolský sochár Andrea Ferrucci v roku 1519 z carrarského mramoru.
Turecké dobývanie, rok 1526 tiež znamená začiatok zániku kvitnúceho stredovekého Ostrihomu (Esztergom). V bitke pri Moháči zomrie hrdinskou smrťou aj arcibiskup. Medzi 1526 a 1543, keď má Maďarsko aj dvoch kráľov, Ostrihom (Esztergom) dobývajú šesťkrát – niekedy vojská Ferdinanda, niekedy Jánosa Szapolyaiho, inokedy Turci. V roku 1530 sa hrad definitívne dostane na ruku Ferdinanda. Hlavnú kapitulu a arcibiskupstvo sa nechá presťahovať do Trnavy, respektíve do Bratislavy (tomuto možno ďakovať, že časť klenotníctva, materiály archívu a knižnice sa zachovali), a do hradu umiestni cudzích žoldnierov.
V roku 1543 sultán Sulejman s obrovským vojskom a s veľkým počtom diel začne dobývať z vtedajšieho hľadiska silný hrad. Po nie celom dvojtýždňovom dobývaní a po hrdinskom bráneniu sa, cudzia stráž (španielska, talianska, nemecká) udá hrad zradou. Vtedy predmestia definitívne zaniknú. Poškodené budovy sa už ďalej znovu nestavajú. Ich materiály používajú na opravu a novostavbu pevností. Práve vtedy zanikne východná časť kostola Svätého Adalberta a viac významných budov hradu.
Ostrihom (Esztergom) je strediskom tureckej štátnej správy, ktorá je roztiahnutá na územie viacerých žúp, a stane sa dôležitým konečným hradom tureckej ríše, ležiacim na severozápadnej hranici – je hlavným strediskom bitiek a bojov proti hornozemským banským mestám a Viedni, respektíve proti Budínu. Počas neúspešného dobývania v roku 1594, ktoré avšak malo ničiacu silu, pri múru Vodného mesta (Víziváros) dostane smrteľnú ranu, a hrdinsky zomrie Bálint Balassa (Balassi), prvý básnik európskej dôstojnosti našej lyriky v maďarskom jazyku, znamenitá osobnosť konečného hradu.
K najviac ničiacemu dobývaniu došlo roku 1595, keď sa podarí hrad dobyť späť. Toto avšak má veľkú cenu. Vtedy zanikne prevažná väčšina hradu a stredovekých stavieb mesta, a osloboditeľov privítajú neobývateľné, na uhoľ zhorené zrúcaniny. V hrade od roku 1605 do 1683 sú pánmi Turci, a všade po celej krajine tiež.
Turci stavajú, posilňujú hlavne hrad, ale popritom stavajú aj významné nové budovy, džamije, mešity, minarety, kúpeľov s klenbami. Tieto a ešte existujúce skoršie budovy spustoší, decimuje dobývanie v roku 1683, ktorého výsledkom je oslobodenie Ostrihomu – hoci niekoľko tureckých stavieb existuje ešte aj na začiatku XVIII storočia. V roku 1685 dobýva turecké vojsko Ostrihom naposledy, a v nasledujúcom roku sa už oslobodí aj Budín. V týchto bojoch sa objaví János Bottyán, ostrihomského pôvodu, veliteľ jazdectva hradu, neskorší legendárny generál Rákócziho boja za slobodu. Všetko, čo sa zrekonštruovalo na konci storočia, spália a zboria v roku 1706 pri príležitosti dlhotrvajúceho, ale úspešného dobývania Františka Rákócziho II.
Na vymreté územie sa dostane nové obyvateľstvo s rozmernou kolonizáciou: prichádzajú sem maďarskí, slovenskí a nemeckí osadníci. Vtedy sa vytvorí novoveký národnostný obraz krajiny. Na miesto 65 zničených maďarských dedín ožije iba 22, väčšinou s národnostným obyvateľstvom.
Obnovené mesto v roku 1725 síce dostane naspäť svoje postavenie slobodného kráľovského mesta – jeho rozmery, význam však je iba tieňom starého.
Zosilní sa remeselnícky priemysel: okolo 1730 už v Ostrihome pôsobí 17 samostatných cechov. Dôležitú úlohu hrá aj obchodníctvo, vinohradníctvo a vinárstvo. Vtedy sa vyvinie barokový mestský obraz vnútornej časti mesta a Vodného mesta (Víziváros). Je na neho charakteristický pokojná jednoduchosť, miernosť občianskeho barokového stavebníctva. Najkrajšie budovy stoja na trhovisku mesta (dnešné Széchenyiho námestie) a v okolitých uliciach.
V roku 1761 arcibiskupstvo dostane naspäť hrad, kde po dvoch rokoch začnú práce vybudovania obrovského, nového cirkevného strediska: stred hradného vrchu (Várhegy), spolu s významnými pozostatkami hradných múrov a kostolov Svätého Adalberta a Svätého Štefana budú odnesené, aby sa získalo miesto pre novú katedrálu.
Hoci v živote mesta hrá významnú úlohu mohutná výstavba a znovuosídlovanie arcibiskupstva (1820), rozvoj Ostrihomu sa postupne spomaľuje a ukončením výstavby baziliky sa takmer úplne zastaví.
Na začiatku XX. storočia Ostrihom zastáva dôležité miesto už len vďaka sústredeniu sídla štátnej správy, respektíve kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Situáciu mesta sa ďalej kazí tým, že sa od roku 1920 v zmysle trianonskej mierovej zmluvy stáva hraničným mestom, a stráca významnejšiu časť pôvodného okruhu záujmu.
Mihály Babits, básnik, tu trávi svoje letá medzi dvomi vojnami od 1924 až do svojej smrti v 1941. Básnikov dom je jedným z ohnísk literárneho života štátu, a jeho prítomnosť má veľký vplyv aj na mentálny život Ostrihomu.
Najdôležitejšou udalosťou 30-tych rokov je odhalenie a napravenie zvyškov kráľovského paláca doby Arpádovcov. Toto znovu obráti pozornosť na Ostrihom. Po druhej svetovej vojne je Ostrihom jedným z maďarských miest, ktoré utrpeli najväčšiu škodu. Avšak obnova pomaly odstráni stopy vojny a popri cudzineckom ruchu narastá význam dvoch hlavných charakteristických čŕt Ostrihomu (Esztergom): prostredníctvom jeho daností je jednak kultúrnym a vzdelanostným centrom okolia (na jeho základných, stredných a vysokých školách sa učí viac ako 8000 študentov ročne), z druhej strany, ako výsledok miestneho priemyselného rozvoja vyvinutého od 60- tych rokoch sa stala dôležitou bázou maďarského priemyslu vyrábajúceho náradia a prístroje.
Kto cestuje do Ostrihomu, sa môže už zďaleka kochať najmonumentálnejšou budovou maďarského klasicizmu, bazilikou, ktorá vládne nad kľukatým Dunajom, na vrchole Hradného vrchu (Várhegy), uzavretou do venca hôr.
Budova sa považuje za symbol mesta. Je najväčším kostolom Maďarska, ktorý bol postavený medzi rokmi 1822-1869 na mieste ruín dávneho kostola Svätého Adalberta založeného Štefanom, prvým maďarským kráľom, podľa návrhov Pála Kühnela, Jánosa Pacha a Józsefa Hilda. Na jej vysvätenie (1856) napísal Ferenc Liszt Ostrihomskú omšu. Vo vnútri monumentálneho kostola stavaného v klasicistickom slohu sú rozmery očarujúce tiež: vnútorná 71,6 metrová výška kupoly, obrovské klenby, mohutný oltárny obraz Michelangela Greigolettiho. Bokom, v kaplnke Svätého Štefana mučeníka, môžeme vidieť žiarivé relikvie svätcov maďarských, ako aj iných národností, vzácne zlatnícke diela. Na južnej strane stojí bočná kaplnka stredovekej katedrály zachovaná v neporušenom stave, Bakóczova kaplnka stavaná z červeného mramoru.
Stavitelia baziliky budovu, ktorá pôvodne stála trocha ďalej, rozobrali na 1600 očíslovaných dielov, a v pôvodnej forme ju vstavali do nového kostola. V klenotníctve strážia majstrovské diela stredovekého a novodobého maďarského a európskeho zlatníckeho umenia. Korunovací prísahový kríž používaný od XIII. storočia, drôtené a smaltované umelecké kalichy, monštrancie chvália vedomosti maďarských zlatníkov, francúzsky procesný kríž Franceska, alebo horná časť slávnej "Kalvárie kráľa Mateja" ozdobená smaltovanými zlatými figúrkami a ešte veľa iných predmetov chvália ručnú prácu západoeurópskych zlatníkov. Popri zlatníckych diel je klenotníctvo tiež bohatou zbierkou dávnych maďarských a európskeho textilného remeselníctva (ornáty, rúcha, prikrývky na oltár, atď.). Hlboko znejúci zvuk mohutného zvona visiaceho v južnej bočnej veže je počuť ďaleko v okolí. Z vrcholu veľkej kupoly sa nám otvára jedinečná panoráma: zo strany severnej, východnej a južnej krajinu obklopuje veniec pohorí Börzsöny, Visegrádi-hegység, Pilis a Gerecse, smerom na západ sa stratí pohľad v údolí Dunaja a na rovine malej dolnej zemi ponorenej v pare. Historické ovzdušie šíria krútiace sa ulice mesta, kostolné veže vyčnievajúce z radu pestro ostrešených domov. Priamo pod bazilikou, na okraji vrchu stoja staré múry, bašty, rondely – zvyšky ostrihomského hradu.
Niektoré časti kráľovského paláca ako i hradu sa počas tureckého osídlenia a v období stavby baziliky dostali pod povrch zeme. Tieto boli odkryté až v 1930 – tych rokoch. Významné časti paláca objavené medzi rokmi 1934 – 1938 boli opravené do pôvodného stavu. Archeologické vykopávky, významné odkrytia sa v tejto časti konajú dodnes. Pri prechádzke cez obývacie izby, pod klenbami a bránami románskeho štýlu, ako aj úzkymi schodištiami a uličkami zabudovanými do stien, nám v mysli ožije obraz minulosti. Táto časť paláca bola postavená za vlády kráľa Belu III. (1172-1196). Spolu s jeho manželkou, dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta VII., sem prišli aj francúzski stavební majstri, ktorí koncom XII. storočia postavili neskororománsku – ranogotickú kráľovskú hradnú kaplnku. Sú v nej viditeľné fresky z XII-XIV. storočia. Na vnútorných stenách veží, ktoré boli obývané, sú viditeľné najkrajšie nástenné maľby rannej maďarskej renesancie. Z terasy paláca sa môžeme kochať obrazom mesta Ostrihom. Pod nami sú viditeľné domy a kostoly bývalého arcibiskupského mesta ako aj časť Víziváros (Vodné mesto), s Primacionálnym palácom. Oproti stojí kopec Szent Tamás (sv. Tomáša). Vnútorná časť Ostrihomu leží medzi týmto kopcom a riekou Dunaj.
Na severnej strane baziliky ešte stoja hradné múry. Zo severnej rondely sa môžeme pokochať pohľadom na opačný breh Dunaja , ako ja na Slovensku ležiace mesto Štúrovo, údolie rieky Hron a severnú časť Ostrihomu (Esztergom) na Szentgyörgymező, údolie Dunaja a Víziváros (Vodné mesto).
Pomenovanie Vodné mesto (Víziváros) dostala táto časť podľa svojej polohy. Bola postavená medzi malým a veľkým Dunajom. Jeho bývalé pevnosti, mestské múry, stredoveké bašty a turecké rondely vedľa promenády na brehu Dunaja sú viditeľné dodnes. Na severnom konci mestského múru pri brehu Dujana upúta náš zrak zaujímavá pamiatka. Je to kamenná tabuľa s tureckým nápisom, ktorá hlása pamiatku víťazného dobíjania vedeného sultánom Sulejmanom v roku 1543.V krútiacich sa malých uličkách , vo vnútri mestských múrov sú schované aj zvyšky tureckých džamijov a kúpeľov.
Na hlavnej ulici Vodného mesta /Víziváros/ medzi klasicistickými a barokovými budovami stojí Primacionálny palác, postavený Józsefom Lippertom (1880-82). (obraz 26). Na jeho poschodí je umiestnené svetoznáme Kresťanské múzeum, ktoré bolo založené arcibiskupom Jánosom Simorom. Galéria múzea je mimoriadne bohatá. Nachádzajú sa tu stredoveké exponáty maďarskej tabuľovej maľby a sochárstva, talianskeho a západoeurópskeho maliarstva a umeleckého priemyslu. Je tu aj neskorogotická kaplnkovitá stavba garamszentbenedekského Božieho hrobu, ktorá je vyrezaná z dreva a je ozdobená farebnými sochami, oltárny obraz Tamása Kolozsváriho z XV. storočia, oltárne obrazy majstra M. S. (1506), horniacke gotické krídlové oltáre, diela talianskych, flámskych majstrov.
K nahliadnutiu sú tu aj diela majstrov z nemeckej nížiny z XIII. – XVII. storočia, gobelíny z XVI. - XVIII. storočia a zbierka fajanse a porcelánu mimoriadnej hodnoty.
Baroková budova Múzea Bálinta Balassu s krásnou úmernosťou, ktorá sa nachádza vo Vodnom meste (Víziváros) bola postavená na stredovekých základoch. Po vyhnaní Turkov táto budova dlho slúžila ako prvá katedrála ostrihomskej župy.
Farský kostol s dvomi vežami na hlavnom námestí Vodného mesta (Víziváros) dali v rokoch 1728-1938 postaviť jezuiti. Tento kostol ako aj františkánsky kostol s jednou vežou sú príkladmi barokového stavebného umenia.
Arcibiskupská knižnica stojí na južnom konci Vodného mesta (Víziváros). Bola postavená podľa návrhov Józsefa Hilda v roku 1853. Je to jedna z najbohatších knižníc Maďarska, v ktorej je uchovaných približne 250.000 zväzkov. Môžeme medzi nimi nájsť početné množstvo kódexov a prvotlačí. Napríklad tu je aj vysvetlenie Piesne piesní v latinskom jazyku z XII. storočia, "Lövöldi Corvina", ktorá pochádza z príspevku kráľa Mateja, či Jordánsky kódex obsahujúci maďarský preklad biblie z 1516-19. Vedľa graduačných piesní Bakócza a Ulászla sa skromne utiahne aj biblia Balassu, do ktorej András Balassa, strýko Bálinta Balassu zaznamenal okolnosti jeho narodenia a úmrtia.
Blízko vrchu Szent Tamás (sv. Tomáš) je baroková kalvária. Samotný vrch je korunovaný klasicistickou kaplnkou. Bola postavená nad ruinami bývalého kostola z doby Árpádovcov na začiatku minulého storočia ako pamiatka hrdinom umretých za Ostrihom. Vrch svoje meno dostal po kostole, ktorý dal postaviť arcibiskup Lukács Bánffy na konci XII. storočia na česť Svätého Tamása Becketa, arcibiskupa Anglicka, ktorý umrel smrťou mučeníka a ktorý bol Bánffyho spolužiakom na parížskej univerzite. Kostol a "palánkvár", ktorý tu postavili Turci bol už dávno zničený. Na ich mieste, na vrchole hory boli postavené krivolaké uličky a drobné domčeky baziliku stavajúcich murárov a majstrov na začiatku minulého storočia, strážia náladu podobnú bývalej budínskej Tabány.
Pod vrchom je vidieť modrý odraz vody kúpaliska, na ktorého mieste sa ešte v minulom storočí rozprestieralo teplovodné jazero Hévíz a klasicistickú budovu hotela Fürdő. V tomto hotely sa ubytoval aj Lajos Kossuth na jeseň v roku 1848, pri príležitosti verbovania prívržencov.
Z južnej strany vrchu vedie k barokovej kaplnke sv. Štefana kľukatá, schodová cestička mediteránskej nálady. Hlavné námestie Ostrihomu (Esztergom), Széchenyiho námestie, je chránenou umeleckou pamiatkou. Z budov postavených v štýle baroku, rokoka, copfu a klasicizmu na seba upozorní jednoposchodová baroková budova radnice, ktorá uzaviera námestie z južnej strany. Pôvodne bola prízemnou kúriou Bottyána Vaku, kuruckého generála (1689). Poschodie na túto budovu pristavali v roku 1729. Dom bol zničený požiarom 1750-tych rokoch. Dnešnú formu získal medzi 1770-1773, podľa návrhov miestneho stavebného majstra, Antala Hartmanna. O tomto svedčí aj kamenná tabuľa z červeného mramoru s letopočtom na fasáde budovy, na ktorej je zobrazený znak Osrtihomu (budovy palác medzi múrmi mesta chránené s vežami, pod tým rezaný štít Arpádovcov).
Socha sv. Trojice uprostred námestia je tvorbou Györgya Kissa /1900/. Vedľa radnice sa otvára ulica Jánosa Bottyána. Sú na nej zoradené meštiacke domy s parádnymi drevenými bránami. Je tu aj kostol františkánov, postavený v 1700 – 1755, s bohatým barokovým zariadením. Poschodový barokový palác s ozdobnou bránou je postavený na opačnej strane ulice. Slúžil ako ostrihomská kúria rodine grófa Sándora, Mórica Sándora, známeho ako „čertovský jazdec“.
Smerom k malému Dunaju stojí krásna baroková budova a bohato zariadený farský kostol sv. Petra a Pavla, ktorý bol postavený pomocou pešťského stavebného majstra, Ignáca Oratseka (1757 – 1762). Trochu ďalej je okrúhly kostol sv. Anny s kupolou postavený v klasicistickom štýle. Východogrécky kostol s drevenými šindľami stojí na dvore domu číslo 60 na ulici Lajosa Kossutha. Bol postavený srbskými osadníkmi Ostrihomu okolo roku 1770.
Toto krásne položené mesto, tak bohaté na pamiatky, bolo svedkom búrlivých storočí maďarskej histórie. Dnes je Ostrihom cieľom turistov milujúcich históriu, krásu minulosti a umenie. Možno Ostrihom získa späť niečo z úlohy, ktorú kedysi zastával v politickom živote štátu a obnovia sa jeho tradície ako aj jej staré budovy.
